Tokajské sladké vína sú svetovým unikátom
Na Slovensku je oblasť Tokaja na juhovýchode Slovenska známa predovšetkým vínom, ktoré sa tu pestuje od obdobia Rímskej ríše. Tokajské vína dosahujú svoju výnimočnosť vďaka tzv. cibébam. Sú to scvrknuté bobule hrozna z odrôd Lipovina, Muškát a Furmint, napadnuté ušľachtilou formou plesne Botrytis cinerea persoon. Prvá zmienka o nich pochádza z roku 1560 v latinsko-maďarskom slovníku Fabricia Balázsa.
Kde to je?
Tokajské víno sa pestuje v regióne – jednom z piatich na svete, v ktorých možno dopestovať hrozno na výrobu prírodne sladkých vín. Celý región Tokaja siaha až do Maďarska, pričom z celkového územia 5 000 hektárov zaberá slovenská časť necelú tisícku. Najznámejšie dedinky v tomto regióne sú Bara, Malá a Veľká Tŕňa, či Viničky. Zaujímavosťou je, že ak majiteľ vinohradníckeho honu nevyužíva jeho potenciál ako vinicu, podlieha povinnosti hon prenajať, predať a pod. Všetko samozrejme za primeranú cenu. A celé tokajské vínne čaro podlieha niekoľkým orgánom verejnej moci, napr. Ministerstvu pôdohospodárstva SR, Kontrolnému ústavu, či Štátnej veterinárnej a potravinovej správe.
Tokajské marketingové čary
Ak hľadáte relevantný zdroj informácií o Tokaji, najzodpovednejšia bude zrejme Wikipédia. Žiaľ. V každom prípade, takto sa marketing nerobí, „do psej matere“! Nieže by som bola nejaký guru, ale mám skúsenosti a to je iné terno. Takže si vyložte nohy a predtým ako si rezervujete pobyt vo vychýrenom Chateau Grand Bari v dedine Veľká Bara, prečítajte si niečo málo o noci, ktorá nestála za to.
Sklamanie v Grand štýle v Chateau Grand Bari
Chateau sa pýši pomenovaniami ako „slovenské Toskánsko“, či „chuť kráľov“. Čo sa týka vín, určite áno. Produkujú príjemné tokajské vína a samotná stavba chateau je päsťou na oko v oblasti, v ktorej skutočne nič nie je. V tom najlepšom slova zmysle. Ubytovanie odráža investované prostriedky a jediné, čo vás môže mierne odradiť je pomerne náročný výstup do izby po schodoch (najmä tých menej mobilných).
Určite si rezervujte ochutnávku vín v pivnici chateau. Trvá asi 2 hodiny, pričom na tej našej sme sa zišli asi 30 a viedol nás someliér zdanlivo pôsobiaci ako prehnane sebavedomá verzia Chucka Norrisa. A možno trochu ženský mizantrop zároveň. Mne osobne viac imponuje spôsob vedenia Petra Minárika z Národného salóna vín, ktorý vám určite odporúčam navštíviť.
Reštaurácia v Grand Bari? Určite nie!
Začnime dojmami z reštaurácie. Malý výber jedál neznamená zníženú kvalitu kuchárov. Práve naopak – predpokladám, že tých pár jedál uvaria tak znamenite, že sa sem budem chcieť vrátiť. Ani jedno zo 4 jedál so mnou nezatočilo. Ciferník mi pretočili celkom iné 2 veci – chabé znalosti čašníčky a výška účtu, ktorá sa tvárila, že som večerala v reštaurácii s hodnotením aspoň ako má CJ26 v Prahe. Mierne to vylepšila práve ochutnávka, po ktorej sme sa rozhodli, že si na terase dáme tokajské víno, budeme pozerať na hviezdy a užívať si. Vetrom ošľahané telá sme sa rozhodli zabaliť do deky. Nikdy som nebola tak vďačná, že tu môžem prespať ako vtedy. Podmienka pre získanie deky bola neľahká – nie ste ubytovaní hostia? Tak na teplo zabudnite!
Predstavte si, že v strede ničoho ste hladní, alebo len mlsní. Jednoducho sa vám žiada dať si k tomu vínu olivy, syr, možno hrozno. Je 21,30 hod. Ako to súvisí? V chateau je to opäť náročná misia, pretože kuchyňa sa zatvára o 22,00 hod. Hlava vám to neberie pretože máte ešte stále 30 minút? Nemáte – tu sa čas počíta inak a otrávená čašníčka vám to „rada“ vysvetlí. Záverečnú bodku tomuto pobytu dal finálny účet, ktorý vás za takýto servis posadí do sedadla auta a uháňate čo najrýchlejšie preč. Škoda, že servis nevieme robiť napríklad ako Dáni. To hľadanie hygge by v tomto prípade mohlo byť podstatne príjemnejšie. Neviete, čo je hygge? Prečítajte si o tom, ako som ho v Dánsku hľadala.
PS: Hodnotenie chateau na Google je tiež odrazom nízkej úrovne reštauračných služieb
